Dnes sa spoločne vyberieme do útrob temného turizmu a navštívime veľmi špeciálne miesto. Miesto, ktoré nie je klasickou turistickou destináciou. Miesto, ktoré sa stalo svedkom toho najohavnejšieho ľudského správania. Miesto, v ktorom počas druhej svetovej vojny prišlo o život viac ako jeden milión osôb židovského pôvodu. Návšteva koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau nie je pre každého, avšak všetci by sme mali vedieť o tom, čo sa za jeho múrmi odohralo. Práve my sme totiž tou poslednou generáciou, ktorá má možnosťou vypočuť si výpovede a svedectvá priamo od stále žijúcich obetí tohto pekla.
Sledujte profil aj na instragame : @zuzi_ontheroad !
Tip na čítanie :
• Čo robiť v Ríme : to najlepšie z večného mesta a Vatikánu
• Día de los Muertos : ako sa oslavuje deň mŕtvych v Mexiku?
• To najlepšie z Amsterdamu : 15 vecí, ktoré vidieť v Amsterdame
Osvienčim : súčasť temného turizmu
Dark tourism, alebo temný turizmus je druh cestovného ruchu, ktorý návštevníkov privádza na miesta, na ktorých sa v minulosti stala nejaká tragédia, alebo nešťastie. Nejde o bežné odvetvie cestovného ruchu, a preto častokrát vzbudzuje kontroverzné reakcie. Práve preto by miesta postihnuté prírodným nešťastím, či ľudským utrpením – aj keď sprístupnené – mali zostať spojené s úctou, vzdelávaním a šírením osvety. Medzi najznámejšie miesta temného turizmu patrí napríklad : dom Anny Frankovej v Amsterdame, pamätník a múzeum Ground Zero v New Yorku, ukrajinská jadrová elektráreň Černobyľ, či námorná základňa Pearl Harbor na Havaji.
Návšteva Osvienčimu : praktické informácie
📍 Areál tábora tvoria tri časti : Auschwitz 1, Auschwitz 2 – Birkenau a Auschwitz 3 – Monowitz.
📆 Vstup do areálu je bezplatný a možný každý deň (okrem 1.1, 25.12 a Veľkonočného pondelka).
🙋 Spoplatnená je iba prehliadka so sprievodcom, vrelo vám ju však odporúčam.
💬 Prehliadky sú dostupné vo viacerých cudzích jazykoch, natrafíte aj na slovenčinu.
✔️ Prehliadka zahrňuje návštevu častí Auschwitz-Birkenau.
🚌 Medzi tábormi premáva kyvadlová autobusová doprava (približne každých 10 minút).
👍 Kyvadlová doprava je zahrnutá v cene prehliadky.
⏳ Návšteva areálu Auschwitz-Birkenau so sprievodcom trvá približne 3,5 hodiny.
💰 Cena prehliadky so sprievodcom je 85zł (približne 18€).
🚫 Oficiálna stránka neodporúča návštevu areálu deťom mladším ako 14 rokov.
Ako sa do Osvienčimu dostať?
Návštevu koncentračného tábora Auschwitz môžete spojiť s návštevu druhého najväčšieho mesta Poľska – Krakova, ktoré je od Osvienčimu vzdialené približne 70km. V centre nájdete organizované exkurzie priamo z Krakova. Pokiaľ sa rozhodnete ísť na vlastnú päsť, využiť môžete vlakové, alebo autobusové spojenie. Ak je vašou východiskovou stanicou Slovensko, odporúčam skôr cestu autom (parkovanie v blízkosti areálu je síce spoplatnené, ale bezproblémové a dobre značené), nakoľko vlakové spojenia majú veľa prestupov. Ďalšou možnosťou môže byť zájazd organizovaný cestovnou kanceláriou, alebo výlet dostupný na rôznych zľavových portáloch. Tieto zájazdy sú k dispozícii z viacerých nástupných miest na Slovensku a ich cena začína približne na 25 eurách (v zľave).
Prehliadka koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau
Auschwitz a jeho začiatky
Možno si kladiete otázku, prečo si Nemci na vytvorenie tábora vybrali práve Osvienčim. Osvienčim mal dobrú polohu. Nachádzal sa ďaleko od vojnového frontu, no zároveň bol dôležitou železničnou križovatkou. Areál naviac disponoval bývalými kasárňami, čo na začiatku podstatne zjednodušilo budovanie tábora. Čo na stavbu ostatných barakov chýbalo, to sa ukradlo z okolitých obcí. Za obeť padlo niekoľko desiatok domov, ktoré patrili poľskému obyvateľstvu.
Auschwitz bol na začiatku svojej existencie definovaný ako koncentračný – zajatecký tábor. Bol (a aj stále je) obkolesený ostnatým drôtom a jeho vstupnú bránu dodnes „zdobí“ známy nápis Arbeit Macht Frei, v preklade Práca oslobodzuje.
Život väzňa v koncentračnom tábore
Po prekročení tejto brány navštívite v časti Auschwitz 1 viacero blokov, kde sa dozviete viac o živote väzňov. Na začiatku spávali väzni v blokoch na slame, neskôr na drevených niekoľkoposchodových posteliach. K dispozícii mali iba misku a príbor a museli mať oblečený pásikavý úbor s prevráteným trojuholníkom. Jeho farba zaraďovala väzňov do rôznych skupín (vojnoví zločinci, Rómovia, homosexuáli…).
Väzni strácali v tábore akúkoľvek identitu. Ich meno už viac nebolo dôležité a z ľudí sa stávali iba čísla. Spočiatku boli tieto čísla súčasťou väzenského odevu, neskôr sa začali väzňom tetovať na ich predlaktie. Práve vďaka tomu bola identifikácia väzňa po jeho smrti omnoho jednoduchšia a nedochádzalo k omylom.
Ďalšie baraky areálu Auschwitz 1 obsahujú množstvo väzenských fotografií ako aj ich osobné predmety – batožinu, tisícky topánok, alebo detské oblečenie. Asi najšokujúcejšou súčasťou expozície je miestnosť plná ľudských vlasov (až 2 tony), ktoré Nemci počas zahladzovania stôp vojnových zločinov nestihli spáliť.
Súčasťou tábora bola aj nemocnica. Nebola to však nemocnica v pravom slova zmysle ako ju poznáme dnes. Pre väčšinu väzňov to bola posledná stanica… Prebiehala tu likvidácia práceneschopných väzňov fenolovými injekciami ako aj sterilizácia žien.
Najhoršiu povesť mal Blok 11. Bol akýmsi väzením vo väzení. Prebiehal tu súd – o vine však bolo rozhodnuté ešte pred začatím procesu. V podzemí Bloku 11 sa nachádzalo niekoľko ciel, kde skončili väzni, ktorí sa niečím previnili, alebo sa pokúsili o útek. Súčasťou podzemných ciel boli aj približne 1m2 až 2m2 murované tzv. „stojky“, do ktorých boli nahnaní až 4 väzni. Tí v nej museli prežiť v stoji a o hlade celú noc.
V areáli Auschwitz 1 uvidíte aj šibenicu, kde sa v roku 1943 odohrala najväčšia poprava dolapených väzňov, ktorí sa z tábora pokúsili ujsť. Väzni boli popravení verejne a táto exekúcia mala slúžiť na zastrašenie ostatných väzňov.
Pokusy o útek z koncentračného tábora
Pokusov o útek bolo v tábore niekoľko, avšak len minimum z nich sa skončilo šťastne. Stačilo akékoľvek priblíženie sa k plotu a stráž toto konanie vyhodnotila ako pokus o útek a väzňa nekompromisne zastrelila. Niekoľkým väzňom sa však ujsť podarilo. Patria k nim aj dvaja Slováci Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorí sa po úspešnom úteku dostali až na Slovensko. Spoločne spracovali 32 stranový dokument, tzv. Správu, ktorá je výpoveďou o živote v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau.
Správa obletela viacero médií a svet sa tak dozvedel o zverstvách, ktoré sa v tábore odohrávali. Tento dokument dokonca pomohol zastaviť deportácie Židov z Maďarska a predpokladá sa, že sa vďaka nemu zachránilo viac ako 200 000 životov. Viac o osude Vrbu a Wetzlera sa môžete dozvedieť z kníh : Utiekol som z Osvienčimu (Rudolf Vrba a Alan Bestie) a Čo Dante nevidel (Alfréd Wetzler). Rovnako si môžete pozrieť aj filmové spracovanie ich príbehu z roku 2020 z dielne Petra Bebjaka – historickú drámu Správa.
Birkenau a riešenie židovskej otázky
Kapacita tábora Auschwitz bola značne limitovaná a s príchodom nových židovských väzňov museli nacisti začať riešiť nedostatok miesta. Väzňov sa museli postupne zbavovať, no potrebovali na to nejaký efektívny spôsob. Voľba padla na chemikáliu známu pod názvom zyklon B, ktorá sa v tábore používala na hubenie hmyzu.
Prvé pokusy s zyklonom B prebiehali v podzemí, už spomínaného bloku 11. Priestory však neboli dostatočne veľké a preto bola na území tábora vybudovala prvá plynová komora. Nanešťastie, nezostala jedinou. Tábor Auschwitz sa postupne rozrástol o areál Birkenau, ktorý si za tvrdých podmienok postavili sami väzni. Práve tu dochádzalo k masovému vyvražďovaniu (nielen) židovského obyvateľstva, ktoré bolo výsledkom nemeckého nacistického plánu, dnes známy ako Konečné riešenie židovskej otázky.
Transport, selekcia a plynová komora
Do tábora Auschwitz-Birkenau odchádzali ľudia za prácou a lepším životom… aspoň to si na začiatku mysleli. So sebou si preto zobrali to najcennejšie – šperky, fotografie, nástroje na prácu, či jedlo. Ľudia boli prevážaní v drevených vagónoch pre dobytok, natlačení v stoji jeden na druhom počas niekoľkých dní, bez možnosti čo i len dôstojne vykonávať telesné potreby – na to vo väčšine prípadov slúžilo jedno vedro. Niektorí ľudia často neprežili ani len transport, iní sa počas cesty zbláznili.
Aby po príchode transportov v tábore nenastal chaos, celú situáciu usmerňovali špeciálne komandá. Tí, ktorí prežili transport prišli o batožinu a boli rozdelení na mužov a ženy s deťmi. Častokrát to bol posledný moment, kedy ženy videli svojich mužov a deti svojich otcov… Následne prebiehala selekcia. Tu mali na starosti lekári. Na základe pár sekúnd a pohľadov vyhodnotili, kto je schopný zostať v tábore pracovať a kto pôjde rovno do plynu…
Špeciálnu úlohu mal pri selekcii doktor Josef Mengele, známy aj ako anjel smrti. Mengele sa zameriaval hlavne na dvojčatá. Tie si počas selekcie vyberal, aby na nich neskôr skúšal rôzne nehumánne experimenty. Jeho cieľom bolo nájsť možnosti ako umelo zvýšiť šance žien porodiť dvojičky – na rýchly rast nemeckej populácie. Samozrejme, Mengeleho pokusy mali pochybnú vedeckú hodnotu a väčšina detí ich ani len neprežila. Smutným faktom zostáva, že Mengele nebol za svoje zločiny nikdy potrestaný. Utiekol do Južnej Ameriky, kde vo veku 67 rokov zomrel.
Až 80% transportu bolo poslaných priamo do plynovej komory – starci, práceneschopní, ženy s deťmi. Tieto ničnetušiace obete boli donútené vyzliecť sa donaha, pod zámienkou sprchy a dezinfekcie. Keď boli všetci nahnaní do plynovej komory, zatvorili sa za nimi dvere a cez horné otvory sa nasypal kyanovodík zyklon B. Trvalo približne 25 minút, kým rev a prosby umierajúcich ľudí utíchli…
Od zajateckého k vyhladzovaciemu táboru
Birkenau už dávno nebol iba zajateckým, ale aj vyhladzovacím táborom. Disponoval až 4 plynovými komorami a 4 krematóriami. O mŕtvoly z plynových komôr sa staralo špeciálne komando väzňov, tzv. Sonderkommando. Išlo o jednu z najhorších prác v tábore vôbec. Sonderkommando malo za úlohu odniesť mŕtve telá malým výťahom k spaľovacím peciam a zaistiť, aby z nich bol čo najväčší úžitok aj po smrti. Nebožtíkom trhali zlaté zuby, odnímali protézy rúk a nôh, či strihali vlasy, z ktorých sa neskôr vyrábali koberce a deky.
Ak existovala v tábore dobrá práca, bola ňou práca v skladovacích priestoroch. Tieto sklady, všetkým známe ako Kanada, slúžili na skladovanie vecí, ktoré si so sebou zajatci priniesli a ktoré im boli pri vstupe do tábora odcudzené. Prečo bola práca v Kanade jednou z najlepších? Väzni si tu mohli zaobstarať tovar a jedlo nielen pre seba, ale aj pre ostatných, obchodovať a vymieňať drahé veci za to, čo bolo v tábore nevyhnutné, prípadne tu mohli zohnať všetko, čo potrebovali, aby podplatili dozorcov.
Kto sa vyhol plynovej komore, stal sa väzňom v tábore s katastrofálnymi podmienkami. Tábor Birkenau bol rozdelený na mužskú a ženskú časť. Vytvorené boli aj samostatné baraky pre deti. Baraky pre väzňov prepúšťali nielen studený vzduch, ale často aj sneh a dážď. V lete sa väzni naopak kúpali vo vlastnej šťave. O dodržiavaní hygieny nemôže byť ani len reč. Na rannú a večernú hygienu, alebo toaletu mali väzni iba pár minút, počas ktorých boli pod neustálou kontrolou dozorcov, tzv. kapov.
Väzni teda nemali žiadne súkromie. Malú a veľkú potrebu vykonávali jeden vedľa druhého do betónových dier. Nulová hygieny, podvýživa a meteorologické podmienky spôsobili aj šírenie rôznych chorôb, obzvlášť týfusu a hnačiek. Ani vyhnutie sa plynovej komore teda nebolo zárukou prežitia.
Oslobodenie a nádej na nový život
Zvrat prišiel až s rokom 1944. Po postupe Červenej armády na poľské územie začali nacisti so zahladzovaním vojnových zločinov. Vo veľkom sa ničili záznamy a dokumenty, začalo sa s rozoberaním barakov a do vzduchu bolo vyhodených aj niekoľko plynových komôr a krematórií. Väzni boli odvezení do iných koncentračných táborov, alebo sa stali súčasťou tzv. pochodov smrti, počas ktorých väčšina z väzňov zomrela na vyčerpanie, alebo podchladenie. V areáli koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau zostalo menej ako 8000 zajatcov. Tí sa v 27. januára 1945 dočkali oslobodenia a nádeje na nový život. 27.január je dnes spomienkou nielen na týchto väzňov, ale tento deň sa stal aj Medzinárodným dňom pamiatky obetí holokaustu.
október 2022, Zuzi on the road
